U krugu poznanika, prijatelja, saradnika… u kom se krećem, radim, sarađujem poslednjih nekoliko decenija najčešće teme su teatar, književnost, filosofija, sociologija… i kad god se tako… u nekom “divanu”, u bilo kom kontekstu dotaknete Bačkog Petrovca odmah na površinu ispliva jedno ime, čak i oni koji nemaju puno dodirnih tačaka sa „daskama koje život znače“, odmah znaju da je reč o Ljuboslavu Ljubi Majeri. Veliko mi je zadovljstvo da mogu cenjenom čitateljstvu da prenesem razgovor koji sam, krajem jula, vodio sa narečenim znamenitim petrovčaninom…
…spravu smo uključili pa možemo da pričamo, nalazimo se u bašti restorana „Aleksandrija“ u Bačkom Petrovcu, nedeljno pre podne, “ukrao” sam ga od familijarnih obaveza, zadovoljstvo mi je da divanim sa Ljuboslavom Majerom. Na samom početku moram da kažem da je privilegija i ogromno bogatstvo poznavati velike ljude, dobre i pametne, čestite i poštene… to je, po meni, mnogo veće bogatstvo, veće od zlata, novaca ili ne znam čega već… a ja sam jedan deo svog života imao privilegiju da se družim, da sarađujem, da radim i danas sam dobar prijatelj sa Ljuboslavom Majerom koga smatraju, ma kako pretenciozno zvučalo, zanm da on ne voli to da čuje, da je jedan od najznamenitijih ljudi u istoriji Bačkog Petrovca. Mogu slobodno da kažem, razgovaram sa živom legendom Bačkog Petrovca. Već sam pomenuo da se znamo punoo godina ipak voleo bih da pričamo o početcima, ti si počeo sa amaterima…
…paaaa da, ja mislim da je to porodična „bolest“ koju imam usađenu u gene, nema tu puno neke „filozofije“. Otac, koji je bio novinar je režirao, kao amater, više pozorišnih predstava nego ja, u Petrovcu… sad ga već, polagano, u ovim kasnim godinama sustižem. Te probe koje su imali kao amateri u redakciji „Hlas l’udu“, gde je otac i radio, to sam “odrađivao” zajedno sa njima, kao klinac…kao dete sam znao šta su „čitaće“ probe, znao sam šta je analiza, znao sam šta je druženje, znao sam šta je svađa…hm, hm… mislim konstruktivna svađa…majka je bila učiteljica i redaktor dečijeg časopisa, kasnije pisac… u krajnjoj liniji i ona je bila član tog pozorišta. Znači to je bila, rekao bih, plodna podloga, to što sam već kao klinac bio inficiran paralelnim životom… to je u suštini virtuelni život koji ide paralelno sa realnošću ali stvara jednu posebnu vrstu života koji teče, koji ima svoje trajanje. Ono počinje u Petrovcu, to je ta estetska kategorija pozorišta, ono je vremenska kategorija, ono je ograničeno, efemerno… ono traje u Petrovcu u subotu uveče od osam do pola deset i nema je više. Taj paralelizam je verovatno to što čoveka bar na trenutak ponese negde u drugi život i ode negde u neko drugo vreme…
… zbog tih sat i po se vredi živeti?
Ja mislim da je to ogromna injekcija ako smo mi inficirani i ako uspemo da inficiramo još neke ljude za tom potrebom kao duhovnom hranom, za nečim što je so, jednostavno bez soli ne bi umeli da živimo, ja mislim da bez kulture, ne govorim sad samo o pozorištu, teško da bismo mogli živeti. U suštini, ceo naš život je jedan kultrološki kostur, znamo da sve ono što nam se sada dešava je samo posledica nekulture, jednostavno, odnosa prema onome što je bilo pre nas, što je sada i onoga što sledi posle nas. Prema tome,kao klinac sam dobio tu infekciju… ta infekcija traje do sada, ja samo pokušavam da je širim... da li na Akademiji u Novom Sadu,da li kod amatera u Petrovcu ili bivših amatera u Kikindi ili diljem Vojvodine, na Akademiji u Bistrici u Slovačkoj… sve je to širenje neke, verovatno, ljubavne zaraze, to je ljubavna zaraza!
… tako inficiran si otišao u Bratislavu, tamo si završio Akademiju, vratio si se prvo na RTV Novi Sad.
Ja sam bio njihov stipendista, pošto je u to vreme Radio, zapravo Televizija Novi Sad bila u pripremi i naravno da su razmišljali o tome da školuju svoje buduće kadrove koji će u jednom trenutku 1975 godine, početi, ne sa eksperimentalnim, nego sa redovnim programom. Ja sam imao tu sreću da sam prvog ili desetog septembra, sad ne mogu više da se setim, kada je počela TV Novi Sad sa radom, počeo i ja da radim, bez obzira što sa završio pozorišnu režiju. Ja sam počeo da radim, naravno da sam imao ispite iz televizijske i filmske režije ali tu nije bilo praktičnog rada, samo teorijskog… ja sam se susreo sa nečim što je drugačije, što je drugačija tehnologija, drugačije razmišljanje, drugačiji medij…tu sam radio novinarsko-dokumentarističku čak i igranu formu, prvenstveno u Slovačkoj redakciji ali angažovali su me i u drugim redakcijama koje su u to vreme funkcionisale ili počele da funkcionišu na televiziji Novi Sad, na Mišeluku. Onda se desila druga stvar, ja sam paralelno sa ovim radom na televiziji režirao u pozorištu jer pozorište je moja osnovna, prva ljubav…
…prva ljubav zaborava nema…
…nema, nema, mislim da pozorište ima tu čar koju drugi mediji nemaju a to je taj trenutak, sad! On zavisi od hiljadu različitih stvari, da li će večerašnja predstava biti dobra ili ne?
… pozorište je živ organizam… jednom snimljeno je zauvek snimljeno, jednom izmontirano je zauvek izmontirano dok u pozorištu na svakoj probi, na svakoj predstavi se dešava nešto novo, različito…dešava se, postoji uvek neka, ne predvidiva, stvar koja iskrsne… no, posle nekih desetak godina…
…osam, osam i nešto… mene su, pošto sam radio pozorište i pralelno sam tokom rada na televiziji režirao i pozorišne predstave, u prvom redu sa amaterima, sa mađarima sam radio, pošto su oni znali moj posao, tu je bio Farago. Zapravo, on je bio i predsednik amatera, Pozorišnih amatera Vojvodine, on me kasnije kao direktor Ujvideki szinhaza pozvao i tako sam radio i predstave sa profesionalcima. Tu je bio i Tibor Vajda koji je takođe, bio u Radiju Novi Sad i on je sa Šoletom Jankovićem me pozvao: Da li bi hteo da pređem u Radio Novi Sad? Pošto je radio drama nešto sasvim drugačije, oni su pokušavali i naravno uspeli da naprave programe na svim jezicima na kojima se emitovao program ali i dramski program. Tako da su napravili redakciju Dramskog i umetničkog programa, govornog programa i tu sam ja radio dvanaest godina, sve do onog velikog “buma” ili “pada”, što naše ekonomije, što naše politike, što naše ljudskosti,što naše kulture… svega. Tu sam uradio, nekih stotinak, preko stotinu radio drama, što za decu, što za odrasle na svim jezicima… na Srpskom, na Mađarskom, u prvom redu na Slovačkom, naravno i na Rumunskom, Rusinskom…
… ti si pravi egzemplar, etalon… termin koji je jedno vreme bio popularan i danas se često koristi, multikulturalnog reditelja koji je radio na skoro svim jezicima naroda i narodnosti…
…ne na skoro, nego na svim, nisam na Makedonskom i na Romskom… na Romskom delimično…ma jesam, jednom sam radio jednu radio dramu sa Rusinima to je “Ciganska priča”, ili da budemo politički korektni Romska priča…
…ranije su te već pitali ali moram da pomenem… kasnije si se skroz posvetio pozorištu, bavio si isključivo pozorištem ali si u svom radu više voleo…kako da kažem, najveće uspehe si postigao radeći u manjim pozorištima koja su van velikih centara, znam da si radio i u velikim… ipak najznačajniji deo tvog rada je bio, uslovno rečeno, najverifikovani deo, mereći nagradama na prestižnimfestivalima, u Somboru, Kikindi, Kruševcu, Zrenjaninu… možemo da kažemo da su tvoje režije “Kovača”, “Atentata”… mislim da si ti proslavio Mišu Nikolića kao dramskog pisca, a on jeste veliki pisac samo “na nesreću” je iz Pančeva pa je zapostavljen… ti si prvi radio Kočiša, za čuveno somborsko “Putovanje za Nant”si dobio Sterijinu nagradu… hoćeš nešto da nam kažeš o razlici u radu sa “malim pozorištima”, to je verovatno ostalo od amaterizma, u odnosu na rad u velikim centrima, “velikim pozorištima” sa slavnim imenima?
… tu je upravo razlika, u tvom pitanju, he, he… u njemu je srž odgovora. Veliki uvek misle da su najveći, da sve znaju. Mali imaju kompleks da su mali. Veliki nemaju potrebu da se angažuju pošto su već dokazani, slavni, veliki… uslovno rečeno, ovi mali imaju potrebu da se dokazuju i imaju poverenje. Poverenje je strašno važna stvar, čim počneš da radiš u kolektivu a pozorište je kolektivan čin. Ja mogu da slikam sam za sebe, da budem zadovoljan ili da odsečem sebi uvo… a pozorište je uvek kolektivni čin…
…da bi se desilo pozorište neophodan je kolektiv, za svaku pozorišnu predstavu je uvek potrebno najmanje pet ljudi, čak i za monodramu…
…tačno, prema tome verovatno je razlika u tome da je skromnost i pokora vrlo bitna za rad. Jednostavno, čovek se u manjim sredinama opusti i nema tu ogromnu potrebu da bude prvi. Čim ne insistiraš na tome, ne podrazumevaš da si najbolji, onda ne dolazi do inhibicije i čovek nije pod pritiskom da nešto “moram”! Ništa ne moramo, mi to želimo… a ako želim iz dna duše, dozvoljavam da me taj tok moje mašte, autorske mašte, rediteljske mašte, likovnjačke mašte, muzičarske mašte povede nekim neutabanim stazama, onda je to plivanje po toj reci zadovoljstva! Zapravo, to je vrlo namerno zaboravljanje nečega što je… mi često potenciramo ambicije, postavlja se pitanje: gde su tu ambicije? Pa ambicije su nam u tome… ne u tome da budem prvi, nego da uživam u tome što radim! Ako ima tog uživanja onda je apsolutno bespredmetno da li je to kod amatera ili je to u malim sredinama koje su, naravno, željne i neke pohvale, kao malo dete, svi mi želimo da nas neko hvali… čim mi kao odrasli, matori ljudi želimo da nas neko pohvali, to je najnormalnije…
…vezano za to, moramo da konstatujemo da si ti ako ne najnagrađivaniji reditelj, zbog tog tvog multikulturalnog rada, najnagrađivaniji na više različitih jezika, u različitim zemljama i u različitim oblastimane samo rediteljskim…
… evo sad sam dobio nagradu za scenografiju…
… ti si dobijao nagrade diljem bivše nam zajedničke države, ja se sećam tvojih nagrada na Saveznom festivalu dramskih amatera u Trebinju, dobijao si nagrade na svim tim jezicima, u svim državama u kojima si radio u Slovačkoj, Mađarskoj, Rumuniji, hvala Bogu u Srbiji…
…i u Makedoniji sam radio Radio drame i tamo sam dobio nagradu za Radio dramu ali za dramu na Slovačkom jeziku.
… jedno je sigurno, ti si u skoro svim Balkanskim i zemaljama Srednje evrope dobijao nagrade, to je za tebe, znajući tvoje mišljenje o svemu tome, manje bitno. Ono što je meni “upalo za oko”, što sam primetio je to da je puno glumaca, puno tvojih saradnika, slobodno mogu da kažem tvojih učenika, radeći sa tobom verifikovalo svoj rad, svoje glumačko umeće, znanje… puno je ljudi dobilo velike nagrade u predstavama koje si režirao, recimo, Sonja Damjanović, Radoje Čupić… mislim da se najviše kroz to pokazuje veličina nekog reditelja, da su oni vođeni tvojom rediteljskom imaginacijom, da si njima pomogao da pokažu svoje kvaltet, da su uspeli da verifikuju sopstveni rad, talenat, umeće?
Pa mislim da je svaka od tih predstava koje su bile na tim najznačajnijim festivalima, da li je to Vojvodina, da li je to Srbija, da li je to Sterijino pozorje bila tamo zasluženo…meni je najdraže bilo kada glumci dobiju nagradu a to je verovatno to, kada glumac ili saradnik, scenograf, kostimograf… dobije nagradu onda to znači das mo nešto dobro uradili. Da li ću ja dobiti nagradu ili “specijalu”, ja sam dobio specijalnu nagradu1 na Sterijinom pozorju je manje bitno…
…ti si uvek bio “specijalac”…
…ha, haaaa… tačno, mislim da mi je to i utrlo put ka pedagoškom radu i pozivu gospođe Vide Ognjenović, da li bih pristao da je zamenim na Akademiji umetnosti, kao pedagog. Mislim da je to, valjda, obeležilo ovu poslednju trećinu mog rada, funkcionalnog života, ovih petnaestak/dvadeset godina života, možda više od trećine… kažem, to je utrlo put ka nečemu što je u suštini pedagogija, bez obzira što se vi bavite stvaralaštvom, kao reditelj istovremeno morate biti i pedagog, da bi dobili taj rezultat koji je vama potreban. Na koji način ćete postići da vam učenik, uslovno rečeno učenik, a isto stvaralac pruži maksimum … to je opet, isto, stvar talenta. Pitanje je na koji način doći do pravog rezultata…
…neki pametniji ljudi od nas su kazali da je jedna od retkih stvari koje vam niko ne može ukrasti znanje, velika stvar je da to stečeno, znanje, znate da prenesete. Postoji mnogo ljudi koji poseduju veliko znanje ali ne umeju ili neće da ga prenesu, da ga poklone, da ga podele sa drugim ljudima. Tvoja veličina, između ostalog, je upravo u tome što si se posle dve trećine svoje karijere opredelio i posvetio pedagoškom radu a svoje osnovno opredeljenje, svoju najveću ljubav, režiju, potisnuo u drugi plan, podredio si je pedagoškom radu. Znači, drastično si smanjio rediteljsku produkciju da bi posvetio vreme i energiju radu na Akademiji u Novom Sadu, kasnije i Banskoj Bistrici u Slovačkoj. Naravno, taj rad je rezultirao novim mladim, talentovanim ljudima, glumcima u Slovačkoj i naravno kod nas u Novom Sadu. Reci mi nešto više o pedagoškom radu, deljenju, poklanjanju znanja…
… to je, kako da ti kažem čudno, teško. Ja sam se, posle mog prijemnog ispita u Bratislavi, zarekao da nikad u životu neću da budem u poziciji da odlučujem o sudbini drugih ljudi, u kom smislu? Zato što je to trauma, moj prijemni ispit je bio strašna trauma… neko zbog tvoje dispozicije ili indispozicije, zbog tvog osećanja pravde, vidiš da je neko bolji od tebe ili nije ali u tom trenutku si ti ili neko drugi indisponiran a oni koji sede ispred tebe odlučuju o tebi, naravno i tim drugima, da li ćeš nastaviti svoje školovanje ili svoju profesiju usmeriti ka tom cilju…
… da li ćeš se uopšte u životu baviti tim poslom…
…da, da, naravno. Igrom slučaja, narvno i ironijom, sam završio na toj poziciji da odlučujem o tome da li ću nekoga primiti ili ubediti ga to nije baš “Boga zna kakvo” zanimanje, ako nisi posvećenik, “do daske”! Jer to nije samo “zanimanje”, profesija… to je način života, to nije samo ljubav… to je način funkcionisanja, razmišljanja. Ne mogu ja da propovedam vodu a da pijem vino! To nije etički, to nije moralno, jebi ga… ne možeš ti sa scene da lažeš, pošto si ti Pop, ti si zapravo duhovni vođa, ti zapravo daješ lekcije, onoj masi ljudi koja sedi u gledalištu, šta im je činiti, šta je dobro,šta je lepo,šta nije lepo, šta valja, šta ne valja…prema tome smatram kad sam već, u jednom trenutku postao, taj tip koji odlučuje, vrlo teškog srca i sa ogromnim, mojim ličnim traumama, zato što znaš da si nekoga povredio ali istovremeno znam da sam možda nekom i pomogao, što ga nisam primio na Akademiju, što je njegov talenat mnogo dragoceniji u drugim sferama života nego pozorištu. Jedno je sigurno, neki od njih, to doživljavaju kao nepravdu prema njima ali u svakom slučaju… eto, život nije baš lak… ja sam devojčice uvek prvo pitao: Zašto su se odlučile za glumu, pre nego što sam ih primio i upozoravo ih na sve te ogromne probleme koje, naročito glumice, moraju da podnesu kroz čitav život. To je opterećenje svojih ambicija i mogućnosti, naročito bioloških. Devojčice su se rodile i došle na ovaj svet… ne da bi bile glumice nego da bi bile mame, mi muškarci smo u povlašćenijem položaju, ne moramo da rađamo ali to ne znači da ne moramo da budemo i tate. Prema tome, tu je problem, glumicama je jako teško jer je to stalno trka za nekom mogućom ambicijom, jer izgubljena godina, ako bi rodile dete, ako nemaju angažman, ako propuste neku ulogu… a opet na drugoj strani vreme ističe, biološki sat kuca… onda, posle izvesnog vremena me studentkinje zovu: “Profesore bili ste u pravu, imam 33godine, do sada sam čekala a sad me hvata panika, vreme ističe…”. Pa bili ste upozoreni, na vama je bilo da odlučite, vaša je želja bila… što ne znači da je to odbijanje od ovog zanata nego to je stvar biranja partnera koji je sposoban, ne da podnese trudnoću nego da bude, u suštini, isti takav roditelja kao što je majka kojoj je to biološki dosuđeno. One nisu samo inkubator da treba da donesu na svet dete…
…ako to može da bude neka uteha, poznavajući ljude o kojima pričaš, glumce kojima si bio mentor a znam ih popriličan broj, ti si izveo četiri generacije, na Akademiji u Novom Sadu, oni svi prema tebi imaju taj osećaj roditeljstva, tj. ti si im kroz sav taj period, Boga mi i nakon Akademije, kao otac, ti si im još uvek najpozdaniji oslonac, često se čuju sa tobom, savetuješ ih, recimo ti si im “pozorišni tata”… doživotni sputnik…
…ha, ha,ha… jeste tako. To je preuzimanje odgovornosti, ako sam ja na prijemnom ispitu, na neki način, odlučivao o njihovoj sudbini onda je moja “sveta obaveza” da budem do kraja sa njima. Nema tu dileme, roditeljstvo se ne bira…
…pri kraju smo razgovora, pa moram da pitam, pri kraju si karijere, u Novom Sadu imaš status profesor emeritus2, u Bistrici si još uvek aktivan, ima li razlike u radu u Slovačkoj u odnosu na rad kod nas? Da li ima neke drastične razlike, kakav je uopšte status glumaca, odnos prema pozorištu i umetnosti u Slovačkoj, kakva je situacija danas u odnosu na ranije?
Tu postoji razlika, generalno prema duhovnosti i kulturi naravno, mislim na odnos u ranijim godinama i danas. Ne znam da li je to moj neki sentiment prema nečemu što je preživljeno ali ne verujem jer vidim šta se dešava sada… inače vrlo male razlike su između Novog Sada i Bistrice, vrlo male razlike su u ljudima, mislim mladim ljudima… tu je verovatno razlika u vrednosnim sistemima. Šta je za njih vredno a šta nije? Da li su dovoljno željni da primaju neko znanje, neke nauke ili ne. Stari, antički narodi su, ne znam da l’ Grci ili Rimljani gvorili o tome da ako želiš nekoga da kazniš onda mu daj da bude učitelj i bili su u pravu, zato što je to krvav posao. Evo sad, apropos cele sitacije, vrednosnih sistema, tehnoloških viškova itd. Vidim da u osnovnoj školi u Petrovcu, pošto mi je supruga isto deo te pedagoške “bande”, deo tih “jadnika”… ne Igoovih, nego društvenih jadnika… odjednom postaju profesori i učitelji postaju tehnološki višak. Pet, šest njenih koleginica će ostati bez posla od prvog septembra zarad nekakve uštede…to što će se povećati broj nepismnih, nikom ništa… ne bukvalno nepismenih, oni su funkcionalno nepismeni i sada, znaju da pročitaju ali ne znaju šta piše, ne znaju o čemu se radi u pročitanom, ne razumeju sadržinu. Prema tome oni će dobiti u jednom razredu tridesetak đaka, do sada su imali dvadeset klinaca, znači individualni pristup prema svakom od njih je “misona imanica”… nemaju šanse, fizički nemaju šansi, nemožeš da se podeliš, da prozboriš sa svakim od njih, jednu repliku, jednu reč… jednostavno nemaš vremena. To je na žalost, društveni odnos prema školovanju, to je na žalost odnos prema kulturi, prema jeziku, prema duhovnosti… isti takav problem imaju i Slovaci u Slovačkoj, mislim da je to problem, generalno, jedne uravnilovke kojoj u susret ide evropsko društvo. Govorim, generalno, o celoj Evropi, naravno sa iznimcima na severu Evrope, Skandinavske države su već nešto drugo, one malo drugačije pristupaju i prema tradiciji i prema školovanju, u tu grupu spada i Velika Britanija. Znači da oni ne daju akcenat na nešto što je materijalnog karaktera nego da bi dobio to materijalno ti moraš imati znanje. Zapravo, ta trka za znanjem je suština priče,u ovom drugom delu Evrope je preovladala uravnilovka, trka da napravimo srednji sloj koji “ne talasa”…koji se ne upušta u dubinu, koji ne ne kopa, koji nije primoran da ide dublje nego sve je to površno, sve je to bez emocija. To su emocije i znanje koje pliva po površini i emocije koje traju tri sekunde… znači, to uzbuđenje nije dugovečnog karaktera nego sad u ovom trenutku ako nam je dobro onda je to super, ako nije onda je to ne zadovoljstvo ali baš nas briga, život teče dalje. Na žalost to je filozofija koja će ubiti, koja već ubija “staru damu” Evropu ali na žalost odliv mozgova je ogroman… iz Petrovca je otišlo preko dve hiljade ljudi, porodica… iz Srbije ne mogu ni da zamislim koliki je broj. Mislim… vidim… samo u Slovačkoj auto-industrija guta naše ljude iz Srbije, ne govorim samo o Slovacima, govorim generalno o ljudima koji nemaju uhlebljenje u Srbiji i sasvim prirodno idu za nečim što je na prvi pogled materijalno bolje ali oni će i tamo biti, kako god okrenete, prva generacija gastarbajtera koji ne pripadaju toj sredini, koji imaju drugi kulturološki kod, koji se moraju prilagođavati “pod stare dane” nečemu na šta nisu navikli. Naravno tu je i otpor te sredine koja te prima kao izbeglicu, kao… šta ja znam kao “afrikance” u Evropi… kako se kod nas kaže “dođoše”, da, da, da… dođoš si kako god okreneš bilo da si Slovak odavde ili Srbin ti si tamo dođoš.
Šta nam to po tvom mišljenju fali, šta nam to danas, nedostaje, šta smo to u međuvremenu izgubili, u ovih dvadesetak, tridesetak godina, opšteg ludila?
Pa ja sam ubeđen, naravno da je to vezano za pedagogikom i pedagogijom, vaspitanjem, generalno… govorili smo o pedagoškom radu, mislim da se sećaš, dok sam bio na mestu umetničkog direktora Pozorišta mladih u Novom Sadu, upravo smo zajedno o tome pričali… ja sam glumcima rekao, to sam već tada osećao, prejudicirao, sada je ta potreba još veća, to smo zapravo izgubili tokom odrastanja. Moj program je bio da se bavimo andragogikom, znači vaspitanjem starijih ljudi, u dečijem pozorištu… što, naravno, glumci nisu baš shvatili, nisu shvatili priču… ime tog pozorišta je Pozorište mladih i naravno za decu, znači da je to dečije pozorište, što ne znači da naše bake, koje nisu dobile to vaspitanje, jer naše bake i deke nisu imali gde da dobiju to vaspitanje, nisu pelcovani tom ljubavnom vakcinom, vakcinom ljubavi prema pozorištu, prema potrebi za pozorištem, prema duhovnom odrastanju… da i njih treba vaspitavati u tom smeru, jer oni vaspitavaju našu decu, naše unuke… ti naši unuci će vaspitavati svoju decu… jer najveći broj publike uz decu su bake i deke. To je ono što nam fali, što smo preskočili određene faze u odrastanju naše države i društva.
Moram da pitam,vezano za to, svi tvoji odlasci, Banska Bistrica, Novi Sad, Beograd… režije, profesura, van zemlje, u zemlji, manjim gradovima, velikim gradovima… metropolama…uvek si se na kraju vraćao u Petrovac, evo i danas si u Petrovcu po svemu sudeći ostaćeš zauvek… tu ćeš pretpostavljam završiti, reci mi šta ima u toj čaroliji, magiji Petrovca za tebe, koja te uvek vukla nazada, da se uvek vratiš?
Paaaa… evo, sedimo u ovoj aleji lipa, ispred Crkve, tu sam odrastao, tu je bila… tu na ovom mestu je bila poslastičarnica, Iso je imao najbolji sladoled u Vojvodini, iza crkve je bila crkvena škola u kojoj smo mi stanovali, gde sam odrastao, devet godina sam imao kad smo se preselili u roditeljsku, novu kuću… ni nje više nema ali je opet tamo izrasla kuća mog sina, ha,ha,ha… tako da ti koreni, verovatno, isto kao koreni ove lipe, imaju dugovečnost a ipak su mekani, kao drvo, kao slovensko drvo, koje jednostavno pripada nečemu što se sigurno odražava na mentalitet i na nešto što je mnogo dublje i mnogo zaumnije nego što mi mislimo, ti koreni su verovatno tamo negde iza “vrbare”, tamo su grobovi mojih starih, verovatno ću ostati i ja tu da istrulim, kao koren lipe, što je najnormalnije…
… “bićemo večera”, što kaže Šekspir…
…ha, ha, da, da… tačno “večera za crve”. Ali opet, čovek mora da ima korene jer ako nemaš koren mislim da si onda “večni Jevrejin” ili Ahasver koji luta, luta… ne zna gde će, ne zna šta će… nešto kao avet, nešto što nema svoj koren.
…ipak, jedina reč koja je u planetarnoj upotrebi, koja vuče koren iz srpskog jezika je Vampir, da se malo našalimo. Sada definitivno za kraj pitanje koje uvek postavljam sagovornicima, to je postao standard, a pitanje glasi: Ljuboslav Majera, kad je bio mali, hteo je da bude… šta?
Grafičar, ja sam bio i na prijemnom, ja sam se spremao ozbiljno za prijemni ispit za grafiku… uvek sam voleo da slikam i sada kada bežim od pozorišta ja slikam. Na svu sreću, zahvaljujući tome mogu da radim i scenografiju i kostime, ta moja žeđ za likovnošću je na neki način utoljena, zadovoljena, prenesena je kroz rediteljske postupke. Ja pravim žive skulpture koje se kreću, koje su dinamične, koje imaju svoje izraze, koje imaju svoje ekspresije i imaju poruku. Tu je pozorište divno… zato što spaja sve umetnosti u jednu, koja je efemerna, koja ode u tom trenutku kada se rodi…
…šta na kraju da kažem a da ne pokvarim ovako lep divan? Da li imaš još nešto da nam poručiš, da kažeš čitaocima Vojvođanskih sa geografskim poreklom i inima, mislim na one što čitaju preko društvenih mreža?
Jedino želim da se zahvalim onim divnim “ludacima”, u prenesenom značenju, u pozitivnom konetkstu, ludacima-posvećenicima, pozorišnim zaljubljenicima, da li su ludi ili su zaljubljeni ili su pesnici… samo toliko da zagrle tu svoju ljubav, da je čuvaju i da šire oko sebe dobre vibracije, ništa drugo.
1) misli se na Vanrednu nagradu – za režiju predstave PUTOVANJE ZA NANT – Eugena III Kočiša, Narodno pozorište, Sombor na 42. Sterijinom pozorju 1997 g, tom prilikom je Radoje Čupić dobio Sterijinu nagradu za ulogu (Gdin Montalba) u istoj predstavi
2) Profesor emeritus je redovni profesor u penziji, koji se posebno istakao svojim naučnim, odnosno umetničkim radom, stekao međunarodnu reputaciju i postigao rezultate u obezbeđivanju nastavno-naučnog, odnosno nastavno-umetničkog podmlatka u oblasti za koju je izabran. Profesor emeritus može učestvovati u izvođenju svih oblika nastave na akademskim studijama drugog i trećeg stepena, u užoj oblasti za koju je izabran.
Za vojvodjanske.rs piše Dragoljub Selaković
Rozhovor s Ľuboslavom Majerom
V kruhu známych, priateľov, spolupracovníkov…, v ktorom sa pohybujem, pracujem, spolupracujem v posledných niekoľko desaťročí, najčastejšie témy sú divadlo, literatúra, filozofia, sociológia… a kedykoľvek sa počas nejakého rozhovoru, v hocijakom kontexte dotknete Báčskeho Petrovca, v okamihu na povrch vypláva jedno meno, dokonca aj tí, ktorí nemajú mnoho styčných bodov s „doskami, ktoré znamenajú svet“, hneď vedia, že ide o Ľuboslava Ľuba Majeru. Je pre mňa veľkou cťou váženým čitateľom sprístupniť rozhovor, ktorý som koncom júla viedol s uvedeným významným Petrovčanom.
… diktafón sme zapli, a teraz sa môžeme porozprávať, nachádzame sa na terase v reštaurácii Alexandria v Báčskom Petrovci, je nedeľné predpoludnie, „uniesol“ som ho z rodinných povinností, je mi potešením porozprávať sa s Ľuboslavom Majerom. Na samom začiatku musím podotknúť, že je veľkým bohatstvom poznať skvelých ľudí, dobrých a múdrych, čestných a spravodlivých… je to, podľa mňa, omnoho väčšie bohatstvo, nad zlato, peniaze, alebo neviem čo už… a ja som mal príležitosť kamarátiť sa, spolupracovať, pracovať a aj dnes sme dobrými priateľmi s Ľuboslavom Majerom, ktorého pokladajú, nech to akokoľvek prepiato znie, viem, že to nerád počuje, za jednu z najvýznamnejších osobností v dejinách Báčskeho Petrovca. Pokojne môžem povedať, že sa rozprávam so živou legendou Báčskeho Petrovca. Ako som už spomenul, poznáme sa veľa rokov, ale predsa by som sa rád porozprával o začiatkoch, začínal si s ochotníkmi…
…nuž, áno, myslím si, že je to rodinná choroba, ktorú mám v génoch, nie je v tom žiadna filozofia. Otec, ktorý bol novinárom, ako ochotník režíroval v Petrovci viac divadelných predstavení ako ja… teraz v pokročilom veku ho pomaly dobieham. Skúšky, ktoré ako ochotníci mávali v redakcii Hlasu ľudu, kde otec pracoval, som odrábal s nimi ako malý chlapec… ako dieťa som vedel, čo sú to čítačky, vedel som čo je to analýza, vedel som čo je to kamarátenie, vedel som čo sú to hádky… hm, hm… mám na mysli konštruktívne hádky… matka bola učiteľkou a redaktorkou detského časopisu, neskoršie aj spisovateľkou… v konečnom dôsledku, aj ona bola členkou toho divadla. Čiže, bolo to, povedal by som, plodnou pôdou, že som už ako malý chlapec bol infikovaný paralelným životom… to je v podstate virtuálny život, ktorý sa odohráva paralelne s realitou, ale vytvára jeden špecifický druh života, ktorý plynie, ktorý má svoje trvanie. Začína sa v Petrovci, je to tá estetická kategória divadla, je to časová kategória, je obmedzená, efemérna… trvá v Petrovci v sobotu večer od ôsmej do pol desiatej a potom už nie je. Tá súbežnosť je pravdepodobne to, čo človeka, hoci len na chvíľu, zavedie niekam do iného života, do akéhosi iného času…
… kvôli tej hodine a pol sa oplatí žiť?
Myslím si, že je to obrovská injekcia, pokiaľ sme my infikovaní a ak sa nám podarí infikovať ešte niektorých ľudí tou potrebou, ako duševným pokrmom, niečím ako je soľ, bez soli by sme jednoducho nedokázali žiť, myslím si, že by sme bez kultúry, nehovorím teraz len o divadle, ťažko dokázali žiť. V podstate, celý náš život je jedna kulturologická kostra, vieme, že všetko to, čo sa nám teraz deje, je len následok nekultúrnosti, jednoducho, vzťahu k tomu, čo bolo pred nami, čo je teraz a toho, čo nasleduje po nás. Teda, ako dieťa som sa nakazil tou infekciou… tá infekcia trvá dodnes, ja sa len snažím rozširovať ju… či už na Akadémii v Novom Sade, či medzi ochotníkmi v Petrovci alebo bývalými ochotníkmi v Kikinde alebo šírom Vojvodiny, na Akadémii v Bystrici na Slovensku… to všetko je rozširovaním akejsi, pravdepodobne, nákazy lásky, je to nákaza lásky!
…tak infikovaný si odišiel do Bratislavy, tam si vyštudoval na Akadémii, vrátil si sa najprv do RTV Nový Sad.
Bol som ich štipendistom, keďže v tej dobe Rádio, respektíve Televízia Nový Sad bola v štádiu prípravy a pravdaže, uvažovali nad tým, aby vzdelávali svoje budúce kádre, ktoré v istej chvíli, v roku 1975 začnú nie s experimentálnym, ale s pravidelným programom. Ja som mal to šťastie, že prvého alebo desiateho septembra, už si na to nespomeniem, keď TV Nový Sad začala s prácou, pracovať som začal aj ja, bez ohľadu na to, že som vyštudoval divadelnú réžiu. Začal som pracovať, samozrejme, mal som skúšky z televíznej a filmovej réžie, ale v tom nebola prax, len teoretická práca… stretol som sa s niečím iným, s inou technológiou, iným rozmýšľaním, iným médiom… tu som sa venoval informačno-dokumentárnej, ba i hranej forme, predovšetkým v Slovenskej redakcii, ale angažovali ma aj v iných redakciách, ktoré v tom čase fungovali alebo začínali fungovať v televízii Nový Sad, na Mišeluku. Potom sa stala ďalšia vec, paralelne s prácou v televízii, režíroval som v divadle, lebo divadlo je moja skutočná, prvá láska…
… na prvú lásku sa nezabúda…
…nie, nie, myslím si, že divadlo má to čaro, ktoré iné médiá nemajú a to je tá chvíľa, teraz! Ona závisí od tisícky rôznych vecí, či dnešné predstavenie bude dobré alebo nie?
… divadlo je živý organizmus… čo je raz natočené, navždy je natočené, čo je raz zostrihané, je navždy zostrihané, kým v divadle na každej skúške, na každom predstavení sa deje niečo nové, iné… stáva sa, vždy sa objaví nejaká nepredvídateľná situácia… ale, po takých desiatich rokoch…
… po ôsmych , o čosi viac než ôsmych… pretože som robil divadlo, súčasne som počas práce v televízii režíroval aj divadelné predstavenia, v prvom rade s ochotníkmi, s Maďarmi som pracoval, lebo oni poznali moju prácu, bol tu Farago. Vlastne, on bol aj predsedom ochotníkov, Divadelných ochotníkov Vojvodiny, on ma neskôr, už ako riaditeľ Újvidéki Színház, pozval a tak som robil predstavenia aj s profesionálmi. Bol tu aj Tibor Vajda, ktorý tiež pracoval v Rádiu Nový Sad a spolu ma so Šoletom Jankovićom pozvali, či by som chcel prestúpiť do Rádia Nový Sad. Keďže je rozhlasová dráme niečo úplne iné, snažili sa a samozrejme, podarilo sa im vypracovať programy vo všetkých jazykoch, v ktorých sa vysielal program, ale aj dramatický program. Takže, urobili redakciu Dramatického a umeleckého programu, hovoreného programu a tu som pracoval dvanásť rokov až po ten veľký „bum“ či „pád“, či už našej ekonómie, či politiky, našej ľudskosti, kultúry… všetkého. Urobil som tu viac než sto drám, aj pre deti, aj pre dospelých vo všetkých jazykoch… v srbčine, v maďarčine, predovšetkým v slovenčine, pravdaže aj v rumunčine, rusínčine…
… ty si skutočný vzor, etalón… – termín, ktorý bol v určitom čase populárny a aj dnes sa často používa, multikultúrneho režiséra, ktorý pracoval takmer vo všetkých jazykoch národov a národností…
… nie takmer, ale vo všetkých, len v macedónskom a rómskom jazyku nie… v rómskom jazyku čiastočne…, ale som, raz som robil jednu drámu s Rusínmi, bola to Cigánska rozprávka, no, aby sme boli politicky korektní, Rómska rozprávka…
… už dávnejšie sa ťa na to pýtali, ale musím pripomenúť… neskôr si sa úplne venoval divadlu, zaoberal si sa výlučne divadlom, ale vo svojej práci si mal najradšej… ako by som to povedal, najväčšie úspechy si dosiahol pracujúc v menších divadlách, ktoré sú mimo väčších centier, viem, že si pracoval aj vo veľkých… predsa, najdôležitejšia časť tvojej práce, podmienečne povedané, najuznávanejšia časť, hodnotiac podľa ocenení na prestížnych festivaloch v Sombore, Kikinde, Kruševci, Zrenjanine… môžeme povedať, že tvoje réžie Kováča, Atentátu… myslím si, že si práve ty preslávil Mišu Nikolića ako dramatika, on je veľkým dramatikom, ibaže, na nešťastie, je z Pančeva, takže je zanedbaný… ty si prvý robil Kočiša, za známe somborské Cesta do Nantes („Putovanje za Nant”) si získal Sterijinu cenu… chcel by si nám niečo povedať o rozdieloch v práci s malými divadlami, to pravdepodobne zostalo z ochotníctva, v porovnaní s prácou vo veľkých centrách, veľkých divadlách so slávnymi menami?
… práve tu je rozdiel, v tvojej otázke, ha, ha… v nej je jadro odpovede. Veľkí si vždy myslia, že sú najväčší, že všetko vedia. Malí majú komplex, že sú malí. Veľkí sa nemusia angažovať, lebo sú už osvedčení, slávni, veľkí… podmienečne povedané, tí malí sa chcú dokazovať a mať dôveru. Dôvera je veľmi dôležitá keď začneš pracovať v kolektíve a divadlo je kolektívna záležitosť. Môžem maľovať sám pre seba, môžem byť spokojný alebo si môžem odrezať ucho… ale divadlo je vždy kolektívna záležitosť.
…aby sa divadlo realizovalo, nevyhnutný je kolektív, pre každé divadelné predstavenie sú potrební aspoň piati ľudia, dokonca ja pre monodrámu…
…pravda, pravdepodobne je rozdiel v tom, že pre prácu sú dôležité skromnosť a pokora. Jednoducho, človek sa v menších prostrediach uvoľní a nemá tú obrovskú potrebu byť prvým. Akonáhle na tom netrváš, nepokladáš sa za najlepšieho, potom neprichádza k inhibícii a človek nie je pod tlakom, že niečo musí! Nič nemusíme, my to chceme… a ak to chcem z hĺbky duše, umožňujem, aby ma ten tok fantázie, autorskej fantázie, režisérskej fantázie, výtvarnej fantázie, hudobnej fantázie, viedol nejakými nevychodenými cestami, a potom je to plavba riekou spokojnosti! V skutočnosti je to úmyselné zabúdanie na niečo, čo je… my často zdôrazňujeme ambície, ale nastoľuje sa otázka: „Kde sú tu ambície?“ Veď ambície sú v tom… nie v tom, aby som bol prvý, ale aby som mal pôžitok z toho, čo robím. Pokiaľ jestvuje ten pôžitok, potom je úplne nepodstatné, či je to u amatérov, alebo v malých prostrediach, ktoré sú, samozrejme, žiadostivé aj pochvaly, ako malé dieťa, my všetci chceme, aby nás niekto pochválil… keď my dospelí, starší ľudia chceme, aby nás niekto pochválil, je to úplne normálne…
… v súvislosti s tým, musíme skonštatovať, že si ty snáď najoceňovanejším režisérom za svoju multikultúrnu prácu, najoceňovanejším na viacerých jazykoch, v rôznych krajinách a v rozličných oblastiach, nie len režisérskych…
… aj teraz som získal cenu za scénografiu…
… získaval si ceny v celom našom bývalom spoločnom štáte, spomínam si na tvoje ocenenia na Zväzovom festivale divadelných ochotníkov (Saveznom festivalu dramskih amatera) v Trebinji, získaval si ceny vo všetkých tých jazykoch, vo všetkých štátoch, v ktorých si pracoval, na Slovensku, v Maďarsku, Rumunsku, pravdaže v Srbsku…
… aj v Macedónsku som robil Rozhlasové drámy, aj tam som získal cenu za Rozhlasovú drámu, ibaže za drámu v slovenskom jazyku.
… jedno je isté, takmer vo všetkých balkánskych krajinách a krajinách Strednej Európy si získaval ocenenia, pre teba je to, poznávajúc tvoju mienku o tom, menej dôležité. To, čo mne padlo do oka, čo som si všimol je to, že mnohí herci, mnohí tvoji spolupracovníci, pokojne môžem povedať tvoji žiaci, počas práce s tebou verifikovali svoju prácu, svoje herecké zručnosti, vedomosti… mnohí ľudia získali veľké ocenenia v predstaveniach, ktoré si režíroval, povedzme, Soňa Damjanovićová, Radoje Čupić… myslím si, že sa najviac prostredníctvom toho zobrazuje veľkosť režiséra, to, že sa dajú viesť tvojou režisérskou imagináciou, to, že si im pomohol preukázať svoju kvalitu, že sa im podarilo verifikovať svoje vlastné dielo, talent, zručnosť?
Myslím si, že každé z tých predstavení, ktoré boli na tých najvýznamnejších festivaloch, či už vo Vojvodine, alebo v Srbsku, či v Sterijovom divadle, bolo tam zaslúžene… pre mňa je najvzácnejšie, keď herci získajú cenu a to je pravdepodobne ono, keď herec alebo spolupracovník, scénograf, kostýmový výtvarník… získa cenu, potom to znamená, že sme niečo dobré urobili. Či dostanem cenu alebo Osobitné uznanie, dostal som Osobitné uznanie1 na festivale Sterijino pozorje je menej dôležité…
…ty si vždy bol osobitný…
…ha, haaaa… je to pravda, myslím si, že mi to otvorilo cestu k pedagogickej práci a pozvaniu pani Vidy Ognjenovićovej, či by som ju nahradil na Akadémii umenia ako pedagóg. Myslím si, že to asi poznačilo túto poslednú tretinu mojej práce, funkčného života, týchto pätnásť/dvadsať rokov života, možno aj viac ako tretinu… hovorím, to otvorilo cestu k niečomu, čo je v podstate pedagogika bez ohľadu na to, že sa zaoberáte tvorbou, ako režisér súčasne musíte byť aj pedagógom, aby ste dosiahli ten výsledok, ktorý potrebujete. Na aký spôsob dosiahnete, že váš žiak, podmienečne povedané žiak, súčasne aj tvorca poskytne maximum… to tiež závisí od nadania. Otázkou je, ako dosiahnuť správny výsledok.
…niektorí múdrejší ľudia ako sme my povedali, že jednou zo zriedkavých vecí, ktoré vám nikto nemôže ukradnúť sú vedomosti, veľmi je dôležité, aby ste tie získané vedomosti vedeli odovzdať ďalej. Sú mnohí ľudia, ktorí majú veľké vedomosti, ale ich nedokážu alebo nechcú odovzdávať, darúvať, podeliť sa o ne s inými ľuďmi. Tvoja veľkosť, medzi iným, je práve v tom, že si sa po dvoch tretinách svojej kariéry rozhodol a venoval pedagogickej práci a svoju základné zameranie, svoju najväčšiu lásku, réžiu si potlačil do úzadia, podradil si ju pedagogickej práci. Znamená, výrazne si znížil režijnú produkciu, aby si čas a energiu mohol venovať práci na Akadémii v Novom Sade, neskôr aj v Banskej Bystrici na Slovensku. Samozrejme, tá práca pomohla formovaniu nových mladých talentovaných ľudí, hercov na Slovensku a samozrejme aj u nás v Novom Sade. Povedz mi niečo viac o pedagogickej práci, zdieľaní, odovzdávaní vedomostí…
… je to, ako by som ti to povedal, zvláštne, ťažké. Po vlastných prijímacích skúškach v Bratislave som odprisahal, že nikdy viac nechcem byť v situácii, aby som musel rozhodovať o osude iných ľudí, v ktorom zmysle? Lebo je to trauma, moje prijímacie skúšky boli veľká trauma… niekto kvôli tvojej dispozícii alebo indispozícii, kvôli tvojmu pocitu pravdy, vidíš, že je niekto lepší od teba, alebo nie je, ale v tej chvíli si ty alebo niekto iný indisponovaný a tí, ktorí sedia pred tebou rozhodujú o tebe, samozrejme aj o tých druhých, či budeš pokračovať vo svojom školení, či svoju profesiu usmerníš k tomu cieľu…
… či sa budeš vôbec v živote zaoberať tou prácou…
.. áno, áno, samozrejme. Zhodou okolností, pravdaže aj iróniou som sa našiel v pozícii, že rozhodujem o tom, či niekoho prijmem alebo ho presvedčím, že to ani nie je Boh vie aké povolanie, pokiaľ tomu nie si maximálne zasvätený! Lebo to nie je len povolanie, profesia… je to spôsob života, to nie je len láska… to je spôsob fungovania, rozmýšľania. Nemôžem kázať vodu a piť víno! To nie je etické, to nie je morálne, do kelu… nemôžeš na scéne klamať, lebo ty si kňaz, ty si v skutočnosti duchovný pastier, ty dávaš lekcie tomu davu ľudí, ktorí sedia v hľadisku, čo majú robiť, čo je dobre, čo je pekne, čo nie je pekne, čo je dobré, čo je zlé… takže, myslím si, že sa v jednej chvíli zo mňa stal ten chlap, ktorý rozhoduje, s ťažkým srdcom a s obrovskými vlastným traumami, lebo viem, že som niekomu ublížil, ale súčasne viem, že som niekomu možno aj pomohol, keď som ho neprijal na Akadémiu, lebo jeho talent je oveľa vzácnejší v iných sférach života, než v divadle. Jedno je však isté, niektorí z nich to prežívajú ako nespravodlivosť, ale v každom prípade… no, život nie je ľahký… vždy som sa dievčat pýtal, prečo sa rozhodli pre herectvo, skôr než som ich prijal a upozornil na všetky tie obrovské problémy, ktoré, najmä herečky, musia prekonávať celý život. Je to záťaž vlastných ambícií a možností, predovšetkým tých biologických. Dievčatá sa narodili a prišli na tento svet… nie preto, aby sa stali herečkami, ale aby boli matkami, my chlapi sme privilegovanejší, nemusíme rodiť, ale to neznamená, že nemáme byť otcami. Teda, tu je problém, herečkám je veľmi ťažko, lebo sú to vždy preteky s nejakou možnou ambíciou, lebo stratený rok, keď porodia dieťa, ak nemajú angažmán, ak sa vzdajú nejakej roly… a zase, na druhej strane čas uniká, biologické hodiny tikajú… potom, po určitom čase ma študentky kontaktujú: „Profesor, mali ste pravdu, mám 33 rokov, doteraz som čakala a prepadávam panike, čas uniká…“. Varovali sme vás, rozhodnutie bolo na vás, bolo to vaše želanie… čo neznamená, že ide o odmietanie tohto remesla, ale ide o voľbu partnera, ktorý je schopný, nie zniesť tehotenstvo, ale byť v podstate rovnakým rodičom, akým je matka, ktorej je to biologicky dané. Ony nie sú len inkubátory, ktoré prinášajú na svet
dieťa …
… ak môže byť útechou, poznávajúc ľudí, o ktorých hovoríš, hercov, ktorým si bol mentorom a poznám mnohých, vyviedol si štyri generácie na Akadémii v Novom Sade, všetci majú voči tebe pocit rodičovstva, t. j., bol si pre nich po celý ten čas, a aj po Akadémii ako otec, ešte stále si ich najdôveryhodnejšou oporou, často kontaktuješ s nimi, radíš im, povedzme, že si ich divadelným otcom… celoživotným spolucestujúcim…
…ha, ha, ha… presne tak. Je to preberanie zodpovednosti, ak som na prijímacích skúškach istým spôsobom rozhodoval o ich osude, tak je mojou svätou povinnosťou byť s nimi až do konca. Neexistuje žiadna dilema, rodičovstvo si nevyberiete…
… blížime sa ku koncu rozhovoru a musím sa opýtať, si na konci svojej kariéry, v Novom Sade máš status profesora emeritus2, v Bystrici si stále aktívny, je nejaký rozdiel v práci na Slovensku v porovnaní s prácou u nás? Je nejaký drastický rozdiel v tom, aké je postavenie hercov, vzťah k divadlu a umeniu na Slovensku, aká je situácia dnes v porovnaní s minulosťou?
V tomto jestvuje rozdiel, všeobecne voči duchovnu a kultúre samozrejme, mám na mysli vzťah v minulých rokoch a dnes. Neviem, či je to len nejaký môj sentiment k niečomu prežitému, ale neverím, lebo vidím, čo sa teraz deje… inak, veľmi sú malé rozdiely medzi Novým Sadom a Bystricou, veľmi je malý rozdiel medzi ľuďmi, mám na mysli mladých ľudí… tu je, pravdepodobne, rozdiel v hodnotových systémoch. Čo je pre nich hodnotné a čo nie je? Či dostatočne túžia prijímať vedomosti, niektoré vedy alebo nie. Staré antické národy, Gréci či Rimania hovorili o tom, že ak chceš niekoho potrestať, dopraj mu, aby bol učiteľom a mali pravdu, lebo je to krvavá práca. Apropo celkovej situácie, hodnotových systémov, prebytkov zamestnancov, atď. Vidím, že v základnej škole v Petrovci, keďže moja manželka je tiež súčasťou tej bandy, súčasťou tých úbožiakov… nie Hugoových, ale sociálnych úbožiakov… odrazu sa z profesorov a učiteľov stávajú prebytoční zamestnanci. Päť, šesť jej kolegýň zostanú bez práce v záujme nejakej úspory… to, že sa zvýši počet negramotných, pre nič-za nič… nie doslova negramotných, oni sú aj teraz funkčne negramotní, vedia čítať, ale nevedia písať, nevedia o čo ide v prečítanom, nechápu obsah prečítaného. V dôsledku toho budú mať v jednej triede zo tridsať detí, doteraz mali dvadsať, čo znamená, že individuálny prístup ku každému z nich je zbožné želanie… nemajú šancu, fyzicky nemajú šancu, nemôžeš sa rozčleniť, porozprávať s každým z nich, jednu repliku, jedno slovo… jednoducho nemáš na to čas. Je to, bohužiaľ, postoj spoločnosti k vzdelávaniu, je to žiaľ, vzťah ku kultúre, jazyku, k duchovnu… rovnaký problém majú Slováci na Slovensku, myslím si, že je to problém, všeobecne, akéhosi rovnostárstva, ku ktorému speje európska spoločnosť. Mám na mysli všeobecne celú Európu, pravdaže, s výnimkami na severe Európy, Škandinávske krajiny sú niečo iné, ony majú trochu iný postoj aj k tradícii, aj k vzdelávaniu, do tejto skupiny patrí aj Veľká Británia. To znamená, že ony nedávajú dôraz na niečo, čo má hmotný charakter, ale, aby si získal to hmotné, musíš mať vedomosti. V podstate, ten zápas o vedomosti je podstatou príbehu, v tej druhej časti Európy prevláda rovnostárstvo, snaha vytvoriť strednú vrstvu, ktorá nečerí hladinu … ktorá nejde do hĺbky, ktorá sa k ničomu nemusí prekopávať, ktorá nie je prinútená ísť hlbšie, lebo je všetko povrchové, bez emócií. Sú to pocity a vedomosti, ktoré plávajú po povrchu, emócie, ktoré trvajú tri sekundy… čiže, to vzrušenie nemá trvalý charakter, ale ak nám je v tejto chvíli dobre, tak to je super, ak nie je, potom je to nespokojnosť, ale nevadí, život ide ďalej. Nanešťastie, je to filozofia, ktorá zabije, ktorá už teraz zabíja starú pani Európu, nanešťastie, odliv mozgov je obrovský… z Petrovca odišlo viac než dvetisíc ľudí, rodín… V Srbsku si neviem ani predstaviť aký je počet. Vlastne… vidím… len na Slovensku automobilový priemysel pohlcuje našich ľudí zo Srbska, nehovorím len o Slovákoch, hovorím všeobecne o ľuďoch, ktorí nemajú na živobytie v Srbsku a celkom prirodzene odchádzajú za niečím, čo je na prvý pohľad podstatne lepšie, ale oni aj tam, akokoľvek, budú prvá generácia cudzincov (gastarbeiterov), ktorí nepatria do toho prostredia, ktorí majú iní kulturologický kód, ktorí sa na staré kolená musia prispôsobovať niečomu, na čo nie sú zvyknutí. Samozrejme, je tu aj odpor toho prostredia, ktoré ťa prijíma ako utečenca, ako… čo ja viem, ako Afričanov v Európe… ako sa u nás hovorí privandrovalci, áno, áno, áno… si privandrovalec akokoľvek sa na to pozrieš, či si Slovák odtiaľto alebo Srb, ty si tam privandrovalec.
Čo nám to, podľa teba, chýba, čo nám to dnes chýba, o čo sme medzičasom prišli, počas týchto dvadsatich, tridsatich rokov všeobecného bláznovstva?
No, ja som presvedčený, samozrejme, súvisí to s pedagogikou, výchovou, všeobecne… hovorili sme o pedagogickej práci, myslím si, že si spomínaš, kým som bol na pozícii umeleckého riaditeľa Mládežníckeho divadla v Novom Sade, práve sme sa spolu o tom rozprávali… hercom som povedal, už vtedy som to cítil, tušil, teraz je tá potreba ešte väčšia, v skutočnosti sme to stratili počas dospievania. Mojím cieľom bolo zaoberať sa andragogikou, čiže výchovou starších ľudí, v detskom divadle… čo samozrejme, herci nepochopili najlepšie, nepochopili podstatu… meno toho divadla je Mládežnícke divadlo, a samozrejme je aj pre deti, čiže je to detské divadlo, to ale neznamená, že naše staré mamy, ktoré nezískali to vzdelanie, lebo naše staré mamy nemali kde získať vzdelanie, nie sú očkované tou vakcínou lásky, vakcínou lásky k divadlu, potrebou divadla, duchovného dospievania… že aj ich je potrebné vychovávať tým smerom, lebo ony vychovávajú naše deti, naše vnúčatá… tie naše vnúčatá budú vychovávať svoje deti… lebo najväčší počet obecenstva s deťmi sú babky a dedkovia. To je to, čo nám chýba, to, že sme preskočili niektoré fázy dospievania nášho štátu a spoločnosti.
Musím sa opýtať, v súvislosti s tým, tvoje odchody, Banská Bystria, Nový Sad, Belehrad… réžie, profesúra, mimo krajiny, v krajine, v menších mestách, veľkých mestách… v metropolách… vždy si sa na koniec vracal do Petrovca, aj dnes si v Petrovci, tu pravdepodobne zostaneš navždy… predpokladám, že tu skončíš, povedz mi, aké je kúzlo, mágia Petrovca pre teba, ktorá ťa vždy viedla naspäť, aby si sa vrátil?
Totiž… hľa, sedíme v tejto lipovej aleji pred kostolom, tu som vyrastal, tu bola… tu na tomto mieste bola cukráreň, Iso mal najlepšiu zmrzlinu vo Vojvodine, za kostolom bola cirkevná škola, v ktorej sme my bývali, v ktorej som vyrastal, mal som deväť rokov, keď sme sa presťahovali do nového rodinného domu… ani jeho už nieto, ale na tom mieste vyrástol dom môjho syna, ha, ha, ha… takže, tie korene, pravdepodobne rovnako ako korene tejto lipy majú dlhú životnosť a predsa sú mäkké ako strom, ako slovanský strom, ktorý jednoducho patrí k niečomu, čo sa určite odráža na mentalite a na niečom, čo je omnoho hlbšie a omnoho podvedomejšie, než si myslíme, tie korene sú pravdepodobne niekde za Vrbarou, tam sú hrobky mojich rodičov, pravdepodobne aj ja tu zostanem spráchnivieť, ako koreň lipy, čo je úplne prirodzené…
… budeme večera, ako hovorí Shakespeare…
… ha, ha, ha… pravda, večera pre červy. Ale predsa, človek musí mať korene, lebo ak nemáš koreň myslím si, že si potom večný Žid alebo Ahasver, ktorý blúdi, blúdi… nevie kam má ísť, nevie čo má robiť… niečo ako prízrak, niečo, čo nemá svoj koreň.
… predsa, jedno slovo, ktoré sa používa na celej planéte, ktoré nesie koreň zo srbského jazyka je vampír, aby sme si trochu zažartovali. Teraz už definitívne na záver jedna otázka, ktorú vždy kladiem respondentom, stala sa štandardnou, a znie: Ľuboslav Majera, keď bol malý, čím chcel byť?
Grafikom, bol som aj na prijímačkách, vážne som sa pripravoval na prijímaciu skúšku pre grafiku… vždy som rád maľoval a aj teraz, keď utekám z divadla, tak maľujem. Našťastie, vďaka tomu môžem robiť aj scénografiu a kostýmy, ten môj smäd po výtvarníctve je nejakým spôsobom uhasený, uspokojený, prenesený je cez režijné postupy. Tvorím živé sochy, ktoré sa pohybujú, ktoré sú dynamické, ktoré majú svoje výrazy, majú svoju expresivitu a majú odkaz. V tomto je divadlo úžasné… lebo spája dve umenia do jedného, ktoré je efemérne, ktoré mizne v tej chvíli, keď sa rodí…
… čo by som na záver mohol povedať, aby som nepokazil takýto krásny rozhovor? Chcel by si nám ešte niečo povedať, odkázať čitateľom Vojvodinských novín s geografickým pôvodom a tým, mám na mysli tých, čo čítajú prostredníctvom sociálnych sietí?
Chcem sa len poďakovať tým úžasným bláznom, v prenesenom význame, v pozitívnom kontexte, bláznom-zasvätencom, divadelným zaľúbencom, či už sú blázni, alebo zaľúbení alebo sú básnici… iba toľko, aby objali tú svoju lásku, aby ju ochraňovali a aby rozširovali okolo seba dobré vibrácie, nič viac.
1) myslí sa na Osobitné uznanie za réžiu v predstavení CESTA DO NANTES – Eugena III. Kočiša, Národné divadlo, Sombor na 42. Sterijovom divadle v roku 1997, pri tej príležitosti Radoje Čupić získal Sterijovu cenu za rolu (Gdin Montalba) v tom istom predstavení
2) Profesor emeritus je riadny profesor na dôchodku, ktorý sa osobitne vyzdvihol svojou vedeckou, respektíve umeleckou prácou, získal medzinárodné uznanie a dosiahol výsledky v zabezpečovaní pedagogicko-vedeckej, respektíve pedagogicko-umeleckej mládeže v oblasti, v ktorej je zvolený. Profesor emeritus sa môže podieľať na vykonávaní všetkých foriem vyučovania v akademických štúdiách druhého a tretieho stupňa, v užšej oblasti, pre ktorú bol zvolený.
Pre Vojvodjanske.rs:Dragoljub Selaković
You must be logged in to post a comment.