KAD SPADNU MASKE LAGUMI I REŠETKE OSTAJU

KAD SPADNU MASKE LAGUMI I REŠETKE OSTAJU

Stratimirovići su osnovali današnji Kulpin. Godine 1745. porodica Stratimirović je od Marije Terezije dobila donaciju od deset hiljada jutara zemlje u Kulpinu. Braća su ravnomerno podelila zemlju na četiri dela, sebi su zadržali 3.200 jutara, a ostala zemlja je podeljena novodoseljenim porodicama iz Hercegovine.

Stratimirovići su sagradili dva kaštela. Veliki i mali. Oba danas pripadaju kompleksu poljoprivrednog muzeja.

Kako da odolimo izazovu koji je u nama probudila televizijska serija  „Sva ta ravnica“? Serija je snimana u dvorcu (kaštelu) koji su napravili Stratimirovići.

Uputili smo se u Kulpin. Dočekalo nas je prelepo zdanje, ali ni blizu u onakvom stanju kako smo očekivali. Ponosna starina stojala je ispred nas u poderanom kaputu i bušnih čakšira. Ne bi ni brica uzfalio da mu malo izfazonira krošnje, pa da oštuca travicu oko dvorca i sa par dobrih zidara zakrpi rupe na fasadi, da se starini vrati onaj aristokratski sjaj.

foto: Medija Portal

Dok smo pažljivo obilazili oko velikog kaštela, sreli smo jednu bakicu, koja je insistirala da nam nešto pokaže. Odvela nas je u dno vrta u kojem su bile zasađene razne vrste drveća, prelepih borova, hrastova… Onako uzput baka je rekla da je jedno drvo doneto čak iz Amerike. Iza gustih krošnji u dnu vrta sakrivena je kuća, koja po svom izgledu podseća na veliki kaštel. To je htela da nam pokaže. Pred nama je stojao treći kaštel, ali ne toliko poznat i skroz ne istražen. Malo ko zna da u Kulpinu postoji i treći kaštel koji se nalazi u blizini dva kaštela, praktično kroz baštu, pa na drugoj ulici možete videti vrlo sličan kaštel onom većem. Isti stubovi, sličan prilaz, slična arhitektura. Prosto nema sumnje da je manja verzija slavnog velikog kaštela.

foto: Medija Portal

Naime po legendi koju nam je Baka prenela, pričalo se da su veliki kaštel i treći po redu kaštel bili povezani podzemnim lagumima (tunelima), koji su vodili sve do pustare, iza kanala u Kulpinu. Zbog čega je kaštel izgrađen i kome je namenjen retko ko zna, a i oni koji znaju ne pričaju o tome jer ih o tome niko ne pita.  Mada, mi smo hteli da saznamo deo priče i pitali smo.

Ovaj kaštel, koji ne pripada kompleksu poljoprivrednog muzeja menjao je vlasnike od Stratimirovića, Šemze, Dunđerskih, pa do komesara mesne kancelarije, lokalnog sveštenika i na kraju je završio u rukama jedne divne starice, koja odiše aristokratijom i finim manirima, a ruke su joj ispucale od rada, ali zato bašta i vrt su sređeni kao za izložbu, a sok od višnje joj je za svaku pohvalu.

foto: Medija Portal

Da se vratimo na priču o ovom kaštelu, pošto se o prva dva uglavnom sve zna.

„Ovaj kaštel krije jednu legendu“, nastavi baka svoju priču.

Ljubavni trougao započet zbog novca, pića i kocke sa tužnim krajem po sve aktere.

Naime kada je gazda kaštela polako, ali sigurno gubio tlo pod nogama, zbog sve učestalijeg kockanja i pijančenja, svestan svojih poroka, želeo je svoju kćer da uda, ali gazdački, bogato, onako kako joj i dolikuje, kako bi svaki otac želeo za svoju kćer. Mlada i lepa, gazdina kći bila je zaljubljena, čisto, jako, mladalački. Njena ljubav je bio momak iz paorske kuće, vredan, radan, lep ko lutka, ali nije gazda, već sluga, kočijaš.

Otac se nije složio da svoju mezimicu da kočijašu, imao je druge planove za nju. Sagradio je dvorac u miraz, opremio ga od poda do tavanice, nameštaj su dopremili iz Beča, lustere iz Pešte, tepihe iz Azije, ručno tkane. Baštu je ukrasio raznim biljkama, ma sve isto kao i u velikom kaštelu, da mezimica ne tuguje za kućom. Potom je usledila udaja. Jedva su ubedili zeta da dođe u tu kuću. Zet je bio imućan ali je za ljubav svoje lepe i mlade žene prešao da živi kod nje. Vreme je prolazilo, poroda ni na vidiku, pa kao što se kaže da prva ljubav zaborava nema, tako se nekako opet tu stvorio lepi kočijaš i romansa ponovo nastavlja prekinuto. Ćijukanja u bašti, šetnje kraj kanala, sumrak na poljima. Selo je to, sve se brzo sazna. Kada je gazda saznao za mezimičine tajne sastanke sa kočijašem, obuzeo ga je bes, sve je ispričao zetu i odlučili su da mladu nevernicu kazne, tako što će da je zatvore u kaštel. Kako bi je sprečili da pobegne, na sve prozore su stavili rešetke, vrata su bila stalno zaključana, bila je pod celodnevnim nadzorom. Iskopan je podzemni prolaz, kojim bi joj donosili hranu, a sve to da selo ne bi pričalo o neverstvu.

foto: Medija Portal

Sve bi to možda imalo smisla, da ne bi trudnoće. Peti mesec, blagoslovena devojka, pukla je bruka selom. Muž to nije mogao podneti, propio se nije prošlo dugo. Očajni gazda, naredio je da ubiju mladog kočijaša i time pokuša da spere sramotu koju mu je mezimica nanela, a ona, ona je samo slušala svoje srce. Kočijaš je izbegao ekzekutore i navodno pobegao u Slovačku.

Nevernicu je otac nakon porođaja poslao u Miločer, a zatim ih je obe (rodila je kćer), poslao u Ameriku. Tu im se gubi svaki trag.

Zet je jednom pijan, nakov višednevnog pijančenja, upao u kaštel, slomljen od tuge i sramote i obesio se u spavaćoj sobi o kuku, onog lustera iz Pešte.

Gazda je umro u sromaštvu, jer je svo imanje propio i prokockao, a trud da se sakrije istina nije urodio. Grizla ga je savest, onako pijan, nakon litre rakije uz suze od dima, jer voleo je sto uz vatru, otvarao je dušu paorima u okolnim čardama. Pričao im delove priče, nikada nije ispričao celu priču do kraja, a oni su to posle prepričavali po drugim birtijama i salašima. Gazdu su navodno našli mrtvog u ataru, ogrnut ćebetom, kao da je zadremao dok kočijaši, zastao je u nebeskoj brazdi. Prepuklo mu je srce.

Imena aktera ove priče ni baka tačno ne zna, tako da se ne može tačno utvrditi o kojoj porodici je reč, ali da su tu rešetke, tu su, a i treći kaštel je tu.   

Za vojvodjanske.rs Andrea Emma Spevak

 

KEDˇ MASKY PADNÚ, PODZEMNÉ CHODBY A MRIEŽKY ZOSTÁVAJÚ

Stratimirovićovci založili dnešný Kulpín. V roku 1745 rodina Stratimirovićová dostala od Márie Terézie dar desaťtisíc jutár pôdy v Kulpíne. Bratia sa rovnomerne rozdelili na štyri časti, takže každý z nich dostal 3.200 jutár a ďalšiu pôdu rozdelili novodosťahovalím rodinám z Hercegoviny, ktoré následne prisťahovali Stratimirovićovci. Táto rodina vystavala dva kaštiele. Veľký a malý. Oba teraz patria komplexu poľnohospodárskeho múzea.

Ako odolať výzve, ktorú v nás prebudil televízny seriál „Sva ta ravnica?“ Seriál bol natáčaný v kaštieli, ktorý dala vybudovať práve rodina Stratimirovićová. Išli sme do Kulpína. Privítala nás krásna budova, ale ani blízko v takom stave v akom sme očakávali. Vznešená starožitnosť stála pred nami v otrhanom kabáte a deravých nohavíc. Zišiel by sa holič a káderník aby ostrihal a vytvaroval koruny stromov,   pokosil trávu okolo hradu a pár dobrých murárov ktorý by zaštopali dieri na omietke, aby tejto starožitnosti vrátili aristokratský lesk.

Kým sme krúžili okolo veľkého hradu, stretli sme sa s babičku, ktorá trvala na tom, aby nám niečo ukázala. Vzala nás na koniec záhrady, ktorá bola vysadená s rôznymi druhmi stromov, krásnych borovíc a dubov… Medzi rečmi, nám babička povedala, že jeden strom je prinesený až z Amerike. Za hustým baldachýnom korún v dolnej časti záhrady je skrytý dom, ktorý svojím vzhľadom pripomína veľký hrad. Chcela nám to ukázať. Pred nami stál tretí hrad, ale nie tak dobre známy a už vobec nie preskúmaný. Málokto vie, že v Kulpíne existuje ešte tretí hrad, ktorý sa nachádza v blízkosti oboch hradov. Prakticky cez záhradu, na druhej ulici môžete vidieť hrad veľmi podobný ako veľký kaštieľ. Rovnaké stlpy, podobný vstup, podobná architektúra. Jednoducho niet pochýb o tom, že je menšia verzia slávneho veľkého hradu.

Najmä, podľa legendy ktorú nám babka povedala, hovorilo sa, že veľký kaštieľ a tretí zámok boli spojené podzemnými pivnicami (tunelmi), ktoré viedli až do pustatiny za kanálom v Kulpíne. Prečo je hrad vystavaný a komu je určený len málokto vie, a tí, ktorí vedia, nehovoria o tom, pretože sa nik nepýta. My sme chceli vedieť o čo ide a preto sme sa opýtali.

foto: Medija Portal

Tento kaštieľ, ktorý nepatrí do komplexu poľnohospodárskeho múzea menil majiteľov od Stratimirovićov, Šemzov, Dunderskov, komisára miestnej kancelárie, miestneho kňaza až nakoniec skončil v rukách krásnej starej ženy, ktorá vyžaruje aristokraciou a dobrou vychovou, a jej ruky sú popraskané od práce, ale preto sú záhrada a priedomie upravené ako na výstavu, čerešňová šťava jej je tiež chvályhodná.

Vráťme sa späť k príbehu o treťom hrade, lebo tie dva sú celkom dobre známe. „Tento zámok skrýva jednu povesť,“ pokračovala babička príbeh. Milostný trojuholník začal kôli peniazom, alkoholu a hazardu a má smutný koniec pre všetkých účastníkov. Totiž, keď pán tohto hradu pomaly, ale isto strácal pôdu pod nohami, kôli častému hazardu a opilstvu. Vedomí si svojich nemravních skutkov, chcel svoju dcéru vydať, ale gazdovky, bohato, tak ako sa jej sluší, ako by každý otec chcel pre svoju dcéru. Mladá a krásna, majiteľova dcéra bola zamilovaná, čisto, silne, mladistve. Jej láska bol mladík zo sedliackej rodiny: usilovný, pracovitý, krásny ako bábika, no nebol však majetný, ale sluha, kočiš.

Otec nesúhlasil s tým, aby svoju milovanú dcéru dal obyčajnému kočišovi, mal iné plány pre ňu. Postavil hrad ako veno, ktorý vybavil od podlahy až k stropu, nábytok bol prinesený z Viedne, lustre z Budapešti, koberce z Ázie, ručne tkané. Záhradu vyzdobili rôznymi rastlinami, všetko rovnako ako vo veľkom hrade, aby dcéra nesmútila za domom. Nasledovalo manželstvo. Zaťa horko ťažko presvedčili, aby prišiel žiť do domu. Zať bol bohatý, ale z lásky k jeho krásnej mladej žene sa presťahoval k nej. Čas plynul, a pôrod nebol ani v dohľade, ale ako sa hovorí, že prvá láska nikdy neumiera, a tak nejako tu sa zase vytvoril krásny kočiš a romantická láska opäť ožila. Svišťanie v záhrade, prechádzky pri kanáli, súmrak na poliach. V dedine sa o tomto rýchlo rozpočulo. Keď sa otec dozvedel o dcériných tajných stretnutiach s kočišom, posadnutý hnevom, všetko vyrozprával zaťovy a spolu sa rozhodli odsúdiť mladú nevernicu, tak že ju zatvoria do kaštieľu. Aby zabránili jej úniku, na všetky okná boli položené železné mriežky a dvere boli zamknuté, bola pod celodenným dohľadom. Vykopali podzemné chodby, cez ktoré jej prinášali jedlo a všetko preto, aby po dedine nehovorili o jej nevere.

foto: Medija Portal

Všetko by to malo zmysel, keby nedošlo k otehotneniu. Piaty mesiac, požehnaná dievčina, škandál postihol dedinu. Manžel to nemohol zniesť, prepil sa, neprešlo mnoho. Zúfalý otec nariadil zabiť mladíka a tak sa snažil zmyť hanbu ktorú mu spôsobila dcérenka a ona, ona jednoducho počúvala srdce. Kočiš vyviazol ekzekútorom a údajne utiekol na Slovensko. Otec si dcéru poslal po pôrode na Miločer, a potom obe (porodila dcéru) poslal do Ameriky. Tam bez stopy zmizli. Zať raz opitý, po niekoľkých dní opitosti, vnikol do zámku, zlomený žiaľom a hanbou, obesil sa v spálni o bedro jedného lustra z Budapešti.

Majiteľ kaštieľu zomrel v chudobe, pretože všetok majetok prepil a prehral, ​​no úsilie skryť pravdu neurodilo plodom. Hrízlo ho svedomie a tak po litri pálenky so slzami v očiach od dymu tak opitý, pretože sa mu páčil stôl pri ohni, otváral svoju dušu každému sedliakovy v najbližšej krčme. Povedal im časti príbehu, nikdy celý až do konca, a sedliaci to prerozprávali iným a po ostatných krčmách. Gazda bol údajne nájdený mŕtvy niekde v roli, zabalený v deke, ako keby zaspal, zatiaľ čo viezol koč, no zastavil sa v nebeskej brázde. Prasklo mu srdce.

foto: Medija Portal

Mená postáv tohto príbehu ani babička nevie s úplnou presnosťou, takže nemôžeme presne určiť, ktorej rodiny sa týka, ale že mriežky existujú, to áno a tretí hrad tiež.

Za vojvodjanske.rs Andrea Emma Spevak

 

Author Image
Živana Živanović
%d bloggers like this: