Raste na krovovima kuća, bedemima, stenama. Čuvarkuća i danas nije potpuno istražena biljka i uglavnom se koristi u narodnoj medicini. Od lekovitih materija sadrži: tanin, sluz, smolu, masno ulje, mravlju i jabučnu kiselinu.
Otpornost čuvarkuće najbolje opisuje njeno latinsko ime Sempervivum, što u prevodu znači„uvek živa“.
Čuvarkuća raste od Maroka do Irana, kroz planine Pirinejskog poluostrva, Alpa, Karpata, Balkana, Turske i Kavkaza. Na našim područjima češće služi kao ukrasna nego lekovita biljka.
Čuvarkuća (Sempervivum tectorum L.) je trajna biljka s mesnatim, sočnim listovima koji završavaju šiljastim vrhom i tvore prizemnu rozetu široku do 8 cm. Leti iz rozete izraste 10-30 cm visoka cvetna stabljika, pokrivena malim ljuskastim listićima, koja na vrhu završava većim brojem ružičastih, zvezdastih cvetova složenih u razgranatu cvast. Posle donošenja ploda, stabljika propada.
Biljka se razmnožava vegetativno, preko bočnih izdanaka iz kojih nastaju nove rozete. Čuvarkuća i danas nije potpuno istražena biljka i uglavnom se koristi u narodnoj medicini. Od lekovitih materija sadrži: tanin, sluz, smolu, kalcijev malat, masno ulje, mravlju i jabučnu kiselinu. U lekovite svrhe koriste se sveži listovi. Od njih se spravlja sok, čaj…
Za lečenje se koristi svež list i sok isceđen iz njega. Bere se od marta do oktobra, a ako čuvarkuća raste u saksiji, onda se list može koristiti preko cele godine. Listovi čuvarkuće su najpuniji i najsočniji tokom leta, a svoja lekovita svojstva zadržavaju ako se čuvaju u zamrzivaču. Sok se takođe može iscediti u letnjem periodu i čuvati u zamrzivaču za zimske dane.
Čuvarkuća sadrži tanin, biljnu sluz, masno ulje, smolu, kalcijev malat, mravlju i jabučnu kiselinu. Moderna su istraživanja potvrdila da poseduje vrlo vredne kiseline, flavonoide i ugljikohidrate.
U narodnoj medicini koristi se zbog svojih antiupalnih, adstringentnih i diuretičkih svojstava. Primjenjuje se u obliku soka, obloga, masti, tinkture ili čaja.
Mnogi tvrde da leči bolesti ušiju, međutim mnogi doktori sa sa time ne bi složili.
KEDY A AKO SA ZBIERA SKALNICA STRECHOVÁ?
Rastie na strechách domov, na stavbách, na skalách. Skalnica ešte stále nie je úplne preskúmaná rastlina a predovšetkým sa používa v ľudovej medicíne. Obsahuje liečivé látky: trieslovina, živicu, horčiny, organické kyseliny (mravčovú kyselinu a kyselinu jablčnú), cukor a sliz.
Odpornost’ skalnice najlepšie opisuje jej latinský názov Sempervivum, ktorý v preklade znamená „vždy živý“.
Skalnica rastie od Maroku po Irán, cez Pyrenejský poloostrov, Alpy, Karpáty, Balkán, Turecko a Kaukaz. V našich oblastiach častejšie sa používa ako okrasná, viac ako liečivá rastlina.
Skalnica strechová (Sempervivum tectorum L.) je trváca bylina s ružicou prízemných, duži natých listov, ktorá vytvára vo volnej prírode a v záhradách na suchých stanovištiach husté porasty. Zo starších (dospe lých) ružíc vyrastajú na začiatku leta stonky zakončené závinkom z množstva ružovo zafarbených kvetov. Po odkvitnutí ružica odumiera.
Rastlina sa však rozmnožuje prevažne vegetatívne zakoreňovaním dcérskych ružíc. Skalnica aj dnes nie je úplne preskúmaná rastlina a predovšetkým sa používa v ľudovej medicíne. Obsahuje liečivé látky: trieslovina, živicu, horčiny, organické kyseliny (mravčovú kyselinu a kyselinu jablčnú), cukor a sliz. Najviac sa používajú svieže listy. Z ních sa robí šťava, čaj…
Na liečenie sa používajú čerstvé listy a šťavy. Zbiera sa od marca do októbra a ak rastie v kvetináčoch, listy sa môžu používať po celý rok. Listy skalnice sú počas leta plné a najefektívnejšie sa zachovávajú liečebné vlastnosti pri skladovaní v mrazničke. Šťava tieň môže byť tiež lisovaná v lete a uložená v mrazničke na zimné dni.
Skalnica obsahuje mnohé liečivé prvky a moderný výskum potvrdil, že má veľmi cenné kyseliny, flavonoidy a sacharidy.
V ľudovej medicíne sa používa kvôli jeho protizápalovým, adstringentným a diuretickým vlastnostiam. Aplikuje sa vo forme šťavy, obloženia, tuku, tinktúry alebo čaju.
Mnohí tvrdia, že lieči choroby uší, avšak mnohí lekári by s tým nesúhlasili.